Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


História slovenského a českého hokeja

28. 2. 2008

História ľadového hokeja v Čechách a na Slovensku

Čechy sa stali v roku 1908 spolu s Francúzskom , Anglickom, Švajčiarskom a Belgickom zakladajúcim členom LIHG (Ligue Internationale de Hockey sur Glace, čo je pôvodný Francúzky názov pre Medzinárodnú federáciu ľadového hokeje, ktorý sa neskôr zmenil na anglicky IIHF - International Ice Hockey Federation). Prihlášku podali Josef Gruss a Emil Prochazka. Netrvalo dlho než sa Česi stali v tejto hre naozaj špičkoví. Účasť na druhom majstrovstve Európy v roku 1911 premenili český hráči v obrovský úspech, porazili Švajčiarsko 13:0, Nemecko 4:1, Belgicko 3:0 a stali sa po prvý raz majstri Európy. V roku 1918 vznikol Československý hokejový zväz. V roku 1933 bola Praha prvý raz dejiskom svetového šampionátu a zúčastnila sa aj Kanada, ktorá ho aj vyhrala, naši skončili tretí.

 

Medzi ľuďmi na Slovensku začal byť ľadový hokej výraznejšie populárny až vďaka ME vo Vysokých Tatrách v roku 1925. Dôležitým medzníkom bol aj rok 1929, keď sa v Starom Smokovci konal 1. ročník Tatranského pohára (druhého najstaršieho turnaja v Európe - po "Spengler Cup" -e). O dva dni neskôr vznikla prvá slovenská hokejová organizácia. Na Silvestra v roku 1929 založili Slovenskú župu hokeja ako súčasť Československého zväzu hokeja. Zakladajúcimi členmi boli Ski klub Bratislava, ŠK Slávia Banská Bystrica, ŠK Vysoké Tatry, ČsŠK Košice a ŠK Žilina. Aj na Slovensku tak dostal hokej strešnú organizáciu a tento dátum je aj dňom začiatku histórie organizovaného hokeja na Slovensku. Prvá organizovaná súťaž odštartovala v roku 1930 - majstrovstvá Slovenska - a v roku 1936 sa prvé mužstvo zo Slovenska prebojovalo do celoštátnej československej hokejovej ligy. Bol to klub HC Tatry. O rok neskôr sa druhým účastníkom stal vysokoškolský klub VŠ Bratislava.

 

Prvým Slovákom, ktorý sa dostal do československej reprezentácie bol Košičan Ladislav Troják, ktorý štartoval v r. 1937 na MS v Londýne. V roku 1934 odišiel hrať do Prahy - do vtedy jedného z najlepších mužstiev v Československu, LTC Praha. A práve to mu otvorilo dvere do reprezentácie. V mužstve Československa nechýbal ani na ZOH v roku 1936 v Garmich - Partenkirchene, kde reprezentačný výber ČSR skončil na 4. mieste. No nad Európou sa už začal vznášať čierny oblak fašizmu a blížiacej sa 2. svetovej vojny.

Poriadanie prvého povojnového MS v roku 1947 zverila IIHF opäť Československu. Náš reprezentačný tým slávne zvíťazil a hráči boli oslavovaní ako národní hrdinovia. Medzi hráčmi bol aj spomínaný Košičan Ladislav Troják a mužstvo trénoval Slovák kanadského pôvodu - Matej Buckna. Žiaľ, o rok neskôr nastal komunistický režim, komunisti postupne začali likvidovať a kruto prenasledovať mnohé osobnosti, ktoré boli medzi ľuďmi obľúbené a aj hokejových hráčov pozatvárali na dlhé desiatky rokov do vezenia.

Ako všetko u nás aj ľadový hokej sa musel povinne podriadiť komunistickému mysleniu a každý medzinárodný úspech sa považoval hlavne za víťazstvo socializmu. No kvalitní hráči sa objavovali ďalej a len vďaka týmto jednotlivcom náš hokej nestratil úroveň. Napr. v 60 - tych rokoch sa stal Slovan Bratislava jedným z najlepších mužstiev v československej lige. V mužstve sa postupne presadili výrazné hokejové osobnosti - Dzurilla, Starší, Gregor, Čapla, Golonka, Černický a mladý Nedomanský. V tomto desaťročí bol Slovan Bratislava až 7 x korunným princom ligy a viackrát mu majstrovský titul ušiel len o vlások. Bola to silná generácia, ktorá sa výrazne zapísala do histórie československého hokeja.

 

V sezóne 1963/64 vznikli Česká a Slovenská národná liga a o postup sa bojovalo v kvalifikácii. Hneď v jej prvom ročníku postúpil do najvyššej súťaže práve víťaz Slovenskej národnej ligy - Dukla Košice, ktorá sa neskôr premenovala na VSŽ Košice. Po rokoch sa tak do 1. ligy dostalo druhé mužstvo zo Slovenska. Zásluhu na tom mal aj jeden z najlepších brankárov v histórii československého hokeja : Jiří Holeček, ktorý v Košiciach prežil 10 sezón. Košice sa tak stali ďalšou baštou nášho hokeja, kam prúdili talenty z klubov nižších súťaží, ale rástli tam aj vlastní odchovanci. Kvalita československej reprezentácie sa v 60 - tych rokoch výrazne zvýšila aj zásluhou slovenských hokejistov. V tradičných derby zápasoch so Sovietskym zväzom prišli prvé víťazstvá, neraz chýbalo ku zlatu neuveriteľne málo. Predovšetkým v závere pôsobenia tejto veľkej generácie a po nástupe novej, na ZOH v Grenobli, v roku 1968, a o rok neskôr na MS v Štokholme

 

To, čo sa nepodarilo reprezentácii v 60. rokoch prišlo hneď v nasledujúcom desaťročí, najúspešnejšom v histórii Československého hokeja s výrazným prispením slovenských hokejistov. Poslední mohykáni predchádzajúcej generácie, pri ktorej vyrástla ďalšia, sa v roku 1971 postarali vo Švajčiarsku o ďalší titul majstrov Európy. Vrchol prišiel o rok neskôr v Prahe, kde Československo vybojovalo tretí titul majstrov sveta. Skvelé desaťročie pokračovalo i počas pôsobenia reprezentačnej trénerskej dvojice Karel Gut a Ján Starší, ktorá mužstvo doviedla k zlatým medailám v rokoch 1976 a 1977.

 

Pri tomto období je nutné pripomenúť si meno brankára Vladimír Dzurilla. Bol to najlepší brankár sveta svojej doby, ak nie celej histórie hokeja. 10 x štartoval na majstrovstvách sveta, 3x na ZOH a nikdy sa nevrátil bez medaily. Najcennejšiu - zlatú - získal 3 krát ! Prvýkrát štartoval na MS v roku 1963 a naposledy v roku 1977, pri piatom titule majstrov sveta pre Československo. Nezabudnuteľné sú však jeho výkony na 1. ročníku Kanadského pohára v roku 1976. V základnej skupine s Kanadou nedostal ani gól a Československo vyhralo 1 : 0. Vo finále - opäť proti Kanade - sa znovu zaskvel, stal sa miláčikom kanadského publika a aj prísna a kritická kanadská tlač mu vzdala hold.

Posledný titul majstrov sveta v spoločnej histórii českého a slovenského hokeja videla v roku 1985 Praha. Kapitánom mužstva bol Dárius Rusnák V prvej polovici 80. rokov patrila útočná formácia Lukáč - Rusnák - Liba k najlepším v Európe.

 

Posledným vystúpením spoločnej československej reprezentácie boli majstrovstvá sveta v roku 1992, ktoré po druhý raz v histórii videla Bratislava. Rozlúčka štátu i spoločnej hokejovej reprezentácie mala bronzový lesk. Po nej český hokej stúpal samostatne až k najvyšším métam, slovenský začal novodobú samostatnú históriu (na základe rozhodnutia IIHF) úplne z posledného schodíka svetovej hierarchie (z C - kategórie MS), ale veľmi rýchlo dal o sebe vedieť. Vďaka šikovnej diplomacii sa Slovensko mohlo v roku 1993 zúčastniť na olympijskej kvalifikácii v Sheffielde a vyhralo ju. Otvorila sa mu tak cesta na ZOH do Lillehameru v roku 1994. Výkony slovenského mužstva na olympijských hrách prekvapili mnohých svetových odborníkov. Mužstvo vedené kapitánom Petrom Šťastným (Slovákom, ktorý sa dostal do Siene slávy NHL), vyhralo silnú skupinu v spoločnosti Kanady, Švédska i USA a nešťastne prehralo až v predĺžení vo štvrťfinále s Ruskom 2 : 3.

Posledný titul majstrov sveta v spoločnej histórii českého a slovenského hokeja videla v roku 1985 Praha. Kapitánom mužstva bol Dárius Rusnák V prvej polovici 80. rokov patrila útočná formácia Lukáč - Rusnák - Liba k najlepším v Európe.

Slovenský hokej sa teda rýchlo vyšplhal medzi elitu. V nasledujúcich rokoch po rozdelení Československa patrili mužstvá Slovenska a Česka medzi najlepšie na svete. A z majstrovstiev sveta odnášali bronzové, strieborné i zlaté medaily.

 

 

 
Reklama